Stručné dejiny obce Prečítať

Stručná história Raslavíc (do 1. tretiny 20. storočia)

Chotár Raslavíc sa rozprestiera v doline rieky Sekčov, ktorá sa prerezala cez hrebeň Ondavskej vrchoviny a vytvorila tým rovinnú depresiu, Raslavickú brázdu. Dolina v povodí rieky tak tvorila prirodzený severo-južný prechod, cez okolitú pahorkatinu, čím vznikol predpoklad na vhodné osídlenie so strategickou polohou. Príriečna komunikácia sa dá predpokladať už v paleolite a neolite, no väčší význam nadobudla až v rímskej dobe začiatkom nášho letopočtu. S nárastom počtu obchodníkov cestujúcich povodím Torysy k Baltskému moru jantárovou cestou stúpa i záujem o povodie rieky Sekčov. Dokladujú to nálezy z tohto obdobia z Kapušian, Tulčíku či Tročan. Využite cesty sa dá predpokladať aj v nasledujúcich storočiach. V 14. storočí sa spomína táto cesta ako „magna via“, teda veľká či stará. O jej význame svedčí aj sieť hlások, drevených signalizačných veží či opevnení, ktoré predpokladáme z chotárnych názvov vrchu Varheď (várhegy – hradný vrch) i  Hradište v chotári susedných Vaniškoviec.

Prvé doklady predpokladaného osídlenia Raslavíc a okolia v staršom a strednom paleolite (kamenná doba) nám dokladuje nepočetný archeologický materiál. Známe sú sporadické nálezy štiepaných kamenných nástrojov z Raslavíc, Kochanoviec a Dubieho napr. v podobe rohovcových odštepov. No ich nálezy nám neumožňujú presné datovanie a keďže sa v oblasti doposiaľ nepodarilo nájsť doklad sídelnej jednotky, alebo väčšieho súboru spomenutej kamenej industrie je nanajvýš vhodné posunúť doložené osídlenie oblasti do obdobia neolitu (mladšia kamenná doba).

Nový usadlý spôsob hospodárenia znamenal vo vývoji ľudstva zásadnú zmenu spôsobu a kvality života. Neolitická revolúcia priniesla vďaka poľnohospodárstvu relatívne stabilnejšiu potravinovú základňu, čo súviselo s trvalejším osídľovaním v miestach s vhodnými prírodnými podmienkami. Doklady osídlenia v tomto období sa nám dochovali vďaka nálezu osady ľudu bukovohorskej kultúry v neďalekých Kochanovciach. Ešte výraznejšie stopy na východnom Slovensku zanechalo pastiersko-roľnícke obyvateľstvo v období eneolitu v podobe mohýl, odtiaľ odvodený názov kultúra východoslovenských mohýl. Mohyly boli v podstate miestom posledného odpočinku pravdepodobne významných členov spoločnosti a nad hrobom sa týčili v podobe zemného násypu. Aj keď sa priamo v katastri Raslavíc nenachádzajú, v blízko susedstve sa ich nachádza hneď niekoľko, napr. v obci Tročany, Abrahámovce. Buclovany a pod.

Osídlenie v ďalších storočiach, už z doby bronzovej, železnej i doby rímskej, v povodí rieky Sekčov nám zase  dokladajú nálezy z Demjaty či Kapušian. O osídlení, resp. o pohybe obyvateľstva, priľahlých i vzdialenejších chotárov nám svedčia nálezy keramiky z Kochanoviec, Oľšaviec či hromadné nálezy z Koprivnice, Komárova, Stulian a ďalších lokalít.

Nastupujúci stredovek a s ním príchod nového obyvateľstva Slovanov nám už zanecháva výrazné stopy v podobe slovenskej osady medzi Kochanovcami a Abrahámovcami. Pozostávala z polozemníc, pecí či ohnísk a bola datovaná do 7.-8. storočia. Trvalé osídlenie Raslavíc nie je možné doložiť skôr ako do 13. stor. no využívanie sekčovskej cesty (známej neskôr ako stará či veľká) nám dokladuje nález mince uhorského kráľa Štefana II. (1114-1131). No samotnú existenciu slovanskej osady predpokladá Uličný pred 11. storočím.

O Raslaviciach sa v známych písomných dokladoch  prvý krát dočítame v roku 1261, kedy budúci uhorský kráľ Štefan (syn kráľa Belu IV.) daroval majetok obce Jánovce, Belcella, Jánovi synovi Mikuláša zo Spiša. V donačnej listine boli vytýčené hranice majetku susediaceho s chotárom už existujúceho sídla villa Razlo. Keďže sa v donačnej, potvrdzovacej listine kráľa Štefana V. z roku 1271, spomínajú Raslavice ako vyvinutá osada a významnejší orientačný bod, predpokladá sa vznik obce minimálne v prvej polovici 13. storočia.

Názov obce je pravdepodobne odvodený od slovanského mena Radslav, čiže Radslavice, známe so stredovekých listín z 13. storočia. S usadením maďarského etnika sa pozmenil názov na Raszlavica, Razlowica, Razlofalua a pod. Analogicky sú v susedných krajinách doložené obce odvodené do osobného mena Radslav -  Čechách -Radslavice, Horní Radslavice, zo stredoveku doložené na Morave i v Poľsku Radzlaus, Ratzlaus a i. Na základe uvedeného je možné predpokladať, že obyvateľstvo Raslavíc z počiatku zvniku stredovekého osídelnia bolo slovanské.

Od polovice 14. storočia sa začali v súvislosti s ustálením vonkajších hraníc Uhorska a zánikom vnútorných stredovekých obranných prvkov, zásekov, trvalejšie usádzať i Maďari. Neusadili sa už v existujúcej osade, ale na pravom brehu rieky Sekčov, na tzv. Raslavickom poli, si založili novú osadu. Pôvodná dedina sa tak stala Slovenskými, resp. Vyšnými Raslavicami (Touthrazlauycha) a nová Maďarskými, resp. Nižnými Raslavicami (Magyerraslauycha). Prvýkrát sú takto spomenuté v listine z roku 1345. Obe Raslavice patrili do polovice 13. storočia Uhorským kráľom. Neskôr sa stali majetkom viacerých šľachticov a zemanov, z ktorých najvýznamnejší je zemiansky rod s prídomkom Raszalviczy, teda raslavicky, z Raslavíc. Neskôr sa tu usídlili ďalší členovia významných uhorských rodov, napr. Báno, Berthóthy, Csehy, Haber, Hedry a ďalší.

Z tohto obdobia sa zachovala aj najstaršia pamiatka v obci, súčasný Kostol sv. Trojice. Pôvodne rímsko-katolícky kostol z Nižných Raslavíc datovaný do 50. rokov 13. storočia zasvätený sv. Alžbete, maďarskej svätici. Neskôr v čase reformácie (od roku 1525) patril evanjelikom a od roku 1732 bol vrátený katolíkom a zasvätený Kráľovnej Anjelov, v roku 1869 sv. Anne a neskôr bol známy ako kostol Narodenia Panny Márie. V súčasnosti slúži evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Súčasný stav Kostola sv. Trojice (ZumZum Photography)

Rok 1526 znamenal pre Uhorsko pohromu, z ktorej sa krajina spamätávala niekoľko storočí. Hanebná porážka v bitke pri Moháči ukázala akú slabú pozíciu mal v krajine kráľ, ktorý pri ústupe zahynul a ako si šľachta neuvedomila silu Osmanských Turkov a ich žoldnierov. 16. i následné 17. storočie možno nazvať i storočiami cirkevných nepokojov, proti tureckých odbojov i proti habsburských povstaní uhorskej šľachty. Všetky spomenuté udalosti mali vplyv i na život v oboch Raslaviciach. Ako už bolo naznačené Uhorskom prechádzala vlna náboženských reformačných hnutí. V roku 1525 vznikla nová protestantská evanjelická Cirkev. V širšom areáli Raslavíc sa dobre darilo novým myšlienkam vychádzajúcich z Lutherovho katechizmu najmä vďaka významnej osobnosti Bardejova i Uhorska Leonarda Stöckela. V Bardejove vznikla prvá tlačiareň na území dnešného Slovenska a aj vďaka nej sa šírili nové náboženské idey rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Nové hnutie dorazilo aj do Raslavíc a pod heslom čie panstvo, toho náboženstvo sa aj poddaní dostali do styku s novou  vierou. Protireformačné hnutie v druhej polovici 17. storočia či rekatolizácia, znamenala stratu  nadobudnutých pozícii i na východnom Slovensku, Raslavice nevynímajúc. V celouhorskom meradle bol významný rok 1699, kedy sa podpisom karlovického mieru oslobodilo Uhorsko od  Tureckého nebezpečenstva.

Slovenské Raslavice patrili k stredne veľkým obciam, i keď v druhej polovici 16. storočia obec schudobnela a väčšina sedliakov upadla medzi želiarov alebo sa odsťahovala.  V roku 1600 stálo v Slovenských Raslaviciach 24 obývaných poddanských domov, kúria zemepánov, kostol, fara a pravdepodobne i škola. Podobne na tom boli i Maďarské Raslavice i keď boli menšou sídelnou jednotkou ako ich susedia. V roku 1600 v nich bolo 11 obývaných poddanských domov, mlyn, zemianska kúria, fara, kostol, škola. V druhej polovice 17. storočia, bola postavená ďalšia dominanta obce Nižných Raslavíc, zemianska kúria alebo Horný kaštieľ, v súčasnosti Kláštor sv. Jozefa. V 30. rokoch 18. storočia bol prebudovaný v barokovom štýle. V súčasnosti tu pôsobí ženská rehoľa „Kongregácia sestier Božského vykupiteľa“.

Súčasný stav Kláštora sv. Jozefa (ZumZum Photography)

Rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša vo Vyšných Raslaviciach sa spomína už v 1345, no jeho súčasná podoba je z roku 1862. Z cirkevných vizitácií sa dozvedáme, že v roku 1666 bol jeho predchodca ešte drevený s dvomi zvonmi, no chrám z Nižných Raslavíc, ako matkocirkevný evanjelický už bol murovaný s tromi zvonmi.

Súčasný stav Kostola sv. Mikuláša (ZumZum Photography)

Začiatok 18. storočia sa niesol v duchu prebiehajúcich protihabsburských povstaní, na ktorých sa občasne zúčastňovali i slobobné kráľovské mestá, ako napr. Bardejov. Bodku za týmto nepokojným a pre bežných poddaných zdrvujúcim obdobím znamenal rok 1711 a podpis satumarského mieru, s víťazstvom na strane Habsburgovcov, ktorý tak získal právo na dedičnú korunu Uhorského kráľovstva. Po desaťročiach nepokojov sa konečne črtalo obdobie mieru a rozkvetu. Na trón postupne nastúpili reformní panovníci Mária Terézia a Jozef II.

Takmer všetko obyvateľstvo oboch Raslavíc sa živilo poľnohospodárstvom, časť pracovala v kaštieľoch alebo v mlynoch. Najchudobnejší pásli dobytok, svine či pracovali ako sezónni mlátiči obilia. O rozvíjajúcich sa remeslách svedčia dochované priezviská z dobových záznamov, napr. Kováč, Kolesár, Bednár a pod. V roku 1787 bolo v Slovenských Raslaviciach obývaných 40 domov a žilo v nich 346 obyvateľov a v Maďarských žilo v 32 domoch 370 obyvateľov. Najrozšírenejším druhom statku bol hovädzí, ktorý sa choval na mlieko i ako ťažná sila. Z obilnín sa pestovali pšnica, raž, pohanka, ovos, jačmeň a z úžitkových plodín treba spomenúť konope.

Začiatok 19. storočia znamenal pre Európu opäť vojnové nepokoje. Habsburská monarchia sa zapojila do protinapoleonských vojen. Obyvateľstvo v Raslaviciach postihli roky neúrody i cholerová epidémia, ktorá si vyžiadala mnoho obetí, najmä medzi chudobným roľníckym obyvateľstvom. Spúšťačom následného východoslovenského roľníckeho povstania v roku 1831 boli udalosti spojené s epidémiou, kedy si frustrované zdecimované obyvateľstvo chybne interpretovalo ochranné opatrenia v podobe dezinfekcie studní. Nespokojnosť s prežitým feudálnym systémom a na pozadí revolučných pohybov takmer v celej Európe vyvrcholila v revolúciu v rokoch 1848-49. Revolučné roky priniesli v spoločnosti viacero zmien. Na život bežného obyvateľstva mal najväčší vplyv nový Zákon o zrušení poddanstva  z marca 1848 a neskôr Urbariálny patent z roku 1853, ktorý zrušil urbárske pomery a užívateľov pôdy vyhlásil za jej vlastníkov. Zmeny sa však týkali len urbariálnych poddaných, no v Šariši sa nachádzala masa poddaných želiarov, na ktorých sa zákon o zrušení poddanstva nevzťahoval, a preto museli vykonávať svoje služobné povinnosti voči svojim zemepánom aj naďalej.

Želiari mali v užívaní len kúsky zeme vo forme nájmu, za ktoré museli vykonávať rozličné služobnosti, predovšetkým ručnú prácu, rozsahom sa vyrovnávajúce poddanským povinnostiam. Miestni obyvatelia pracovali na veľkostatkoch už nie ako poddaní, ale ako komenciáši, deputátnici, kontrakoši a želiari. Komenciáš (komencia, ústne alebo písomne dohodnuté podmienky o mzde stálych sluhov na zemepánskych hospodárskych dvoroch) býval na veľkostatku, mal s veľkostatkárom uzatvorenú ročnú zmluvu. Za prácu dostával štyrikrát do roka dohodnutú finančnú plácu finančnú, často i naturálnu. Okrem toho mu patrila produkcia mlieka od kravy, o ktorú sa sám staral, alebo časť mliečnej produkcie z pánskej stajne. Deputátnik (poľnohospodársky robotník na veľkostatku, vyplácaný prevažne v naturáliách - deputátom) býval vo svojom, ale nemal žiadne role, preto sa dával najímať ako zmluvný robotník ku bohatým gazdom alebo na veľkostatok. Kontrakaš gazdoval na svojom, na veľkostatok sa dával najímať iba počas sezónnych prác. Želiar (najchudobnejšia vrstva roľníckeho obyvateľstva) býval v dome, ktorý patril veľkostatkárovi a obrábal pôdu, ktorú mu veľkostatkár pridelil. Za to musel na veľkostatku odrobiť určitý počet dní. 

V prvej polovici 19. storočia bol v Nižných Raslaviciach postavený i tzv. Dolný kaštieľ v klasicistickom slohu, ktorého súčasťou bol i rozsiahly park. V súčasnosti je v súkromnom vlastníctve.

Súčasný stav Dolného kaštieľa (ZumZum Photography)

Po porážke revolúcie dochádza v roku 1867 k Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu a vzniká dualistická monarchia, dôsledkom čoho sa v Uhorskej časti monarchie presadzuje plán jednonárodného, maďarského, Uhorska. Pre Slovákov nastáva obdobie národnostného útlaku. Koniec 19. storočia  priniesol do Raslavíc železnicu.

„Raslavice su na pol cesti medzi Presovom a Bardejovom, Pret vibudovanim Presovsko-Bardiovskej zeleznici, koleji, ktera bola vibudovana 1893tom, bola tam velka furmanska premavka, co vozili tovar do Polska a s Polska, ku temu ucelu boli 3 krcmi a 3 vozarne na kermene a nocovane koni. Boli asi 3 ophodi, mala pekaren pravda vsetko vov zidovskih rukah. Bola tam zandarska stanica, notariat, posta, 2 skoli, 2 staromodne mlini, tehelen a zeleznicna stanica… Po vise spominane skoly boli zbudovane us za nasej pameti, perva bola zbudovana asi 1903-4 stat dal zbudovar, pret tim bola skola vov Madarskih Raslavicah, bola drevena, as ket zhorela tak stat dal zbudovat statnu skolu, star bola cirkevna...“.

Tretie vojenské mapovanie (1867-1887)

Koniec 19. a začiatok 20. storočia sa v celej Európe, Uhorsko nevynímajúc, niesol v znamení masových vysťahovaleckých vĺn, ktoré neobišli ani Raslavice. Vzácne svedectvo nám o tom zanechal p. Maník, rodák Raslavíc. „Kto i htel neco nadobudnut, dom zbudovat atd ket si muh zadovazit penezi na cestu, isol do Ameriki, gde ftedi sa lahko dostal ket penezi boli, Isol ku Polskej hranici, za paru korun taki co cesti poznal, ho nocnu hodinu previt pres hranicu, ket bol na druhej strane bol volni, agenci sa o vsetko postarali ket penezi boli, Ket sa len jeden clen z rodini neako dostal do Ameriki potom dalsih popritahoval bratoh sestri atd.“.

Prvá svetová vojna postihla i Raslavice a jej obyvateľov. Atentát na následníka trónu a následné vyhlásenie vojny Srbsku znamenalo okamžitú mobilizáciu pre mužov do 38 rokov. Vo vojnovom besnení a dlhých zákopových bitkách zahynulo na viacerých frontoch 28 občanov z oboch Raslavíc. Na pamiatku ich obete bol v roku 1933 postavený Pamätník padlým v svetovej vojne.

Ani po prvej vojne a vzniku Československej republiky neobchádzali Raslavice nešťastia. „V jeseni roku 1921 ket vsetko zarno bulo v stodoloh, visaj polovica nasej opci vihorela. Co bolo zbudovano z zdreva  do zakladoh zhorelo. ...“.

Zdroj: JONOV, Lukáš (ed.): Z klenotnice pohraničnej kultúry Raslavice. Svidník: Tlačiareň svidnícka, 2018, ISBN: 978-80- 570-0499-8, s. 27 - 42.