Židovská komunita Prečítať

Židia v Raslaviciach

Prvý doklad o usídlení židovskej rodiny pochádza z listiny Šarišskej stolice z roku 1735, kde sa spomína 4-členná rodina poľského prisťahovalca Markusa Fabianoviča. Prenajímal si regálne právo a platil miestnemu zemepánovi 16 florénov nájomného. V ďalších dobových záznamoch sa už toto meno neobjavuje, takže ich pobyt nebol na území Raslavíc trvalý. V polovici 18. storočia sa opäť vo Vyšných Raslaviciach spomínajú dve rodiny utečencov z Haliče, rodina Majera Jartoleviča a neznáma rodina. V daňovom súpise Šarišskej župy sa spomínajú ďalšie židovské rodiny, rodina Samsona, ktorý si prenajímal zemepanskú pivnicu a rodina Majera, ktoré mal v prenájme pálenicu. O rok na to sa spomínajú ďalšie dve rodiny pravdepodobne z Haliče. Väčšina z nich žila v ťažkých podmienkach a časom sa presťahovali.

Na migráciu židovského obyvateľstva malo vplyv hneď viacero faktorov. V 18. storočí sa stalo Poľsko krajinou s najväčším počtom židovského obyvateľstva. Doputovali sem zo západnej Európy pod vplyvom viacerých pogromov. Koniec storočia však pre Poľsko znamenal tri delenia načo čiastočne reagovalo aj židovské obyvateľstvo. Ešte väčší vplyv na samotnú migráciu malo trvalejšie pripojenie Haliče k Rakúsko-Uhorsku (1815, resp. 1846). Napriek zvýšenému pohybu osôb nachádzame v záznamoch vo Vyšných Raslaviciach 10 židov. Postupne ich počet narastal no stále patrila komunita pod náboženskú obec v Bardejove. Vznik samostatnej náboženskej obce sa datuje do 60. rokov 19. storočia. Spolu so židmi z okolitých obcí mala komunita asi 100 členov, väčšinou chasidi. Komunita si postupne vybudovala zázemie, cintorín, modlitebňu, neskôr synagógu (koncom 19. stor.), bitúnok, mikve (rituálne kúpele), cheder (základná škola judaizmu) a neskôr aj náboženskú školu Talmud Tóra. Zamestnávala šojcheta (mäsiara), ktorý bol aj učiteľom náboženstva. Boli založené dobročinné spolky Chevra Kadiša (pohrebný spolok) a Bikur Cholim (spolok starostlivosti o chorých). Po rozkole v uhorskom židovstve (1869/69) sa náboženská obec priklonila k ortodoxnému smeru. Koncom storočia dosiahla židovská náboženská obec svoje početné maximum keď ju tvorilo približne 140 osôb (mužov???). V obci sídlil rabinát, pod ktorý spadali židia zo 17 susedných obcí.  Bola to jedna z najväčších židovských komunít v dedinskom priestore v Šarišskej stolici. Koncom 19. storočia bola postavená prvá synagóga v Raslaviciach, na stavbu ktorej značnou čiastkou prispela rodina Atlasovcov. Na čele rabinátu stál Eliáš Katz, ktorý sa stal neskôr hlavným rabínom chasidskej pospolitosti v Prešove.

Židovský cintorín v Raslaviciach (ZumZum Photography)

Po vzniku Československej republiky čiastočne klesá početnosť komunity. Mladí sa sťahujú do miest: Prešov, Bardejov a ďalej. Nastupuje posledný rabín obce Izák Essler, vznikajú nové spolky Gmilut Chesed - charitatívny spolok a Agudat Jisrael - vychovával k prísnej ortodoxii a vznikla i pobočka sionistického hnutia zameraného na vznik židovského štátu.

Väčšinovým zamestnaním židov bol obchod a pestrá podnikateľská činnosť. Začiatkom 20. storočia vlastnili štyri obchody s miešaným tovarom, dva hostince, dve mäsiarstva a obchod s liehovinami. Obchodovali s poľnohospodárskymi plodinami, hydinou a dobytkom. Najvýznamnejším rodinou v Raslaviciach bola rodina Atlas. Adolf Atlas zastával dlhoročne funkciu predsedu náboženskej obce. So synom Izákom vlastnil veľkostatok a obchodovali so stavebným tovarom. Abrahám Atlas vlastnil tehelňu a obchodoval s pohonnými hmotami. Vo vyšných Raslaviciach pôsobil aj židovský lekár a lekárnik. Prevažná väčšina komunity však žila do konca 30. rokov 20. storočia v skromných pomeroch. Komunikačným jazykom v rámci obce bol jidiš. S majoritným, slovenským obyvateľstvom komunikovali lokálnym šarišským dialektom. Spomeňme aspoň pár najvýznamnejších obchodníkov vo Vyšných Raslaviciach. Boli to: Abrahám Altas veľkostatkár, vlastnil tehelňu a obchodoval s benzínom a olejom, Izák Atlas a syn Adolf mali taktiež veľkostatok a obchodovali so stavebným materiálom a stavali školy a cesty, Neuman obchodoval s potravinami, miešaným tovarom a drevom, Gelb bol krajčírom a kontroloval košiare, Klein vlastnil obchod so zrnom, Kaufamn vlastnil bitúnok a obchodoval s dobytkom, Schpangelet bol režníkom (mäsiar, ktorý obradným spôsobov porážal i porcoval zvieratá) i rabínom a mnoho ďalších. V Uhorských Raslaviciach bol známy Friedman, ktorý vlastnil sódovkáreň, Vigder (Vichter) vlasntil krčmu, Steiner vyrábal krytinu a iní. Popri ceste smerom z Bardejova do Prešova stáli ešte koncom 19. storočia tri vozárne, aláše. Z nich známy bol Aláš u Abraháma. Slúžili na oddych a prenocovanie pocestných i furmanov a na ustajnenie koní a úschovu vozu  často i s tovarom počas noci. Nedá mi nespomenúť aj významného rodáka MUDr. Mikuláša Atlasa, ktorý bol významným lekárom v Bardejovských Kúpeľoch. Zaslúžil sa o ich rozvoj zmodernizovaním kúpeľno-prevetnívnej starostlivosti, špcializoval sa na balneológiu a liečenie tuberkulózy, stál pri zrode kúpaliska a nepriamo položil základy i skanzenu, vďaka transportu dreveného kostolíka z obce Mikulášová do areálu Bardejovských Kúpeľov v roku 1932.

 Synagóga v Raslaviciach, súčasný stav (ZumZum Photography)

O živote židovskej komunity sa nám dochovalo i písomné svedectvo pani Edity Atlasovej Solarovej (*1917), z ktorého vyberáme:

Narodila som sa 3. Januára 1917, v Raslaviciach – Československo. Raslavice bola dedina asi 30 km od Karpát (hranice s Poľskom) na trati (železničnej) Prešov-Bardejov. Dedina pozostával z dvoch častí: Slovenské a Uhorské (Maďarské) Raslavice, ktoré boly spojené dvoma mostami. Veľký most viedol cez rieku Sekčov a malý most cez malú riečku. Medzi nimi boly krásne lúky, kde sme zvykávali trhať fialky a kyslé listia (šóška). Pobrežie Sekčova (kam viedly cestičky a záhrady okolľných domov) bolo tiež krásne zelené a slúžilo nám – hlavne deťom – veľmi príjemné a lákavé miesto v prázdninách. Voda v Sekčove nebola hlboká prúd nás kolembal – tam aj ja som „nádherne plávala.

V dedine žilo asi 25 židovských rodín. Väčšina z nich bola chudobná. Maly obchod, krčmy, mäsiarne, dievčatá niektoré boly krajčírky. Bol tu židovský kostol s „chederom“ (pekne vybudovaný pomocou našej rodiny Atlas), kde v sobotu boly plné bohoslužby. Sem prichádzaly rodiny (židovské) z celého okolia, z malých dedín, kde žily jedna alebo dva žid. rodín. V „chedere“ bol pánom učiteľ – Horovic (báči), ktorý vyučoval základy „...“, v písaní a čítaní a „chumaš“, atď. „Chumaš“ (a ostatný malí chlapci) čítali a prekladali do nemčiny, veľmi hlasite. Nás dievčatá poslali mamička cez prázdiny tiež do tohto „chederu“. Tam sme sa naučili čítať a písať „ivrit“, základné modlitby. Ráno, po jedle a pred spaním (už sa nepamätám). Učili sme sa čítať a písať „gotické“ písmena tiež.

 Dedinka mala aj „šocheta“, ktorý pochádzal z Poľska a ktorý jediný nosil kaftan a štráml (?). Mal mnoho detí, z ktorých dve dcéry sa vrátily z Auschwitzu a dne žijú v New Yorku – kostolný sluha bol Gelb (Zelb? Báči), ktorý mal na starosti „mikve“ (tam aj býval).

Obyvateľstvo Raslavíc – okrem židovských rodín- bolo 99 % sedliaci. Hovorilo sa po „šarišsky“ slovenské nárečie podobné poľštine (aj akcentom). Väčšina ich domov boly stavané do dlžky, pitvor, kde sa varilo, jedlo a izba so šporákom, truhla, posteľ, široká naložená barevnými polštárami a perinami naplnené perím (od hús). Na konci domov boly: „sypance“ … a stáje (stalne) pre dobytok. Zvlášť boly stodoly. Pred domami videli sme pekné malé kvetinové záhrady a za domami ovocné záhrady (jablka a slivky). Oblečení boli v krojoch, hlavne v nedelu a vo sviatkoch sa vyparádili na cestu do kostola. Pamätám sa ako sa naše služky obliekaly, čím viac sukní tým viac vynikajúce – to bola konkurencia a závodenia. Z mojich detských rokov si spomínam, že aj muži nosili kroje, potom prestali a nosili čierne nohavice namiesto bielych plátených nohavíc.

Bola tu šestriedna ľudová škola (pozdejšie osemtriedna). Riaditeľ školy bol kedysi Onderík (Orsóvay). Ďalší učitelia z mojich dôb Onderíková a Kováč. Dva a dva triedy boly pohromade. Pozdejšie pribudly triedy aj učitelia. Kto chcel študovať na gymnáziu alebo na meštianke skončil  tried ľudovej školy a cestovalo sa vlakom každý deň do Prešova alebo do Bardejova. Boly tu dva kostoly katolícke, jeden farár Zubek (Foganassi).

Vľavo Edita Solar, vedľa nej jej manžel Albert a sestra Magda (Archív Šarišského múzea v Bardejove)

Vlak: vycimálka, niekoľko vagonov pre obyvateľstvo, niekoľko nákladných a jeden poštový. Lokomotíva bola topená uhlím a plnila sa vodou v Raslaviciach tiež. Vlak dlho stál. Musím k tomu pridať malú epizodku. Náš starý otec cestoval týždenne v pondelok do Prešova (24 km) ( kde na určitom mieste v reštaurácii Kraus stretával priateľov, obchodných spoločníkov z okolia – bol to deň „jarmoku“) a vo stredu do Bardejova (18 km), kde asi bol tento deň „jarmok“. Kedže lokomotíva vlaku sa plnila vodou vlak stál na stanici dlhšie. Môj starý otec – už vo veku – pomaly vystupoval zlými schodami ku stanici ( cesta viedla z vlastného dvora). Aby vlak nezmeškal často posielal služku dopredu ku vĺakvedúcemu, alebo ku prednostovi stanice (všetci boli priatelia alebo dobrí známy našej rodiny) s týmto odkazom: „Pan Atlas doraz tu budze, pyta, žeby mašina čekala naneho (Pán Atlas ihneď tu bude, prosí, aby vlak čakal naňho).

 Môj starý otec (Grossvater) Izak Atlas a babička (Grossmutter) Rosa bývali v peknom dome uprostred dediny na hlavnej silnici – Prešov – Bardejov (skoro všetci židia mali svoje domy na tejto ceste – aj kostol a mikve za kostolom). Dom bol obkľúčený záhradou, ktorá bola rozdelená. Boly tu ovocné záhrady, sady, ribizle a agreše, kvetinové partie, stromy orgovánov: biely a bilavý – a zeleninová záhrada. Mne bol tento dom ako „pohádka“ (sedliaci časti ho spomínali: „kaštil“). Najviac som ľubila veľkú terasu, na ktorú sa ťahalo divoké hrozno a studňu, ktorá bola pred záhradou, z ktorej sa vtedy ešte voda ťahala. Na uličnej časti záhrady boly vysoké „pínie“.

 Naproti domu našich starých rodičov bol náš dom. Bol r. 1930 úplne znova prebudovaný, nakoľko starý dom mal mokré steny (kedysi bol to domov starých rodičov, potom to odovzdali oteckovi)- Bol to pekný dom. Nedovolili nám v predu urobiť záhradu, lebo vraj to patrilo štátu- (Anička Hvizdova, ktorá dom odkúpila, keď sme sa do Israelu vysťahovali, urobila v predu krásnu záhradu). Dnes neni ani náš, ani dom starého otca. Budovali novú cestu (vyrovnali starú) a budujú vysoké činžáky vraj. Na jednej strane nášho domu bola dlhá kamenná budova, ktorú menovali „alaš“. Tam stáli vozy a časť bola prepracovaná na „staľňu“, kde boly dve kravy, pre nás pridelené od starých rodičov, aby sme nemuseli tam chodiť pre mlieko. Vo väčšej časti boly behom zimy ovce (asi 500 kusov, ktoré sa sem vracali z letného „salašu“. Tu sa potom stríhaly a vlna sa predávala obchodníkom, ktorý sa tým zaoberali. (Jeden z nich bol Fridman z Hanušoviec.) Tu sme mali mnoho ovčieho mäsa, malé ovce sa mnoho rezalo.

Starí rodičia mali statok (patril celej rodine Atlas): mnoho polia, kde sa rodilo obylie rôzneho druhu: ovos (žrádlo pre domáce zvieratá, kone, kravy), žito, jačmeň a pšenica, ktorá sa mlela – múka bola ohromná pre pečenie chleba, barchesov (chale) koláčov. Veľké kusy polia boli nasadené zemiakmi, repami. Zemiaky sa okopávali a na zimu uložili do veľkých podzemných dier v záhrade. Boly tu veľké lúky pre kravy, ovce a žrádlo na zimu a mnoho lesov. Za domom starých rodičov ťahal sa dlhý dom, ktorý mal 5 bytov: Bývali v ňom: starý kočiš, mladý kočiš- Karol, pastier, bača a jeden byt bol pre Veroniku (matka Aničky Hvizdovej), ktorá ako nájomné odpracovala ako robotníčka na poliach. Stalne (stáje) boly vzadu, kde boly kone a kravy. Mlieka bolo hodne a posielalo sa vo veľkých kanách vlakom do mesta. Ovce, ktoré v lete boly na salaši (boly dosť ďaleko) dávaliy mlieko, z ktorej sa robil ohromný ovčí sy, žltý, časť sa posielala tiež do Prešova, do brindziarni Grossovist ?(Grossovist Paliovci žili potom v Jeruzaleme).

 Moje detstvo (až na tragédiu s oteckom) bolo plné „dobrodružstva“. Bolo tam mno židovskej mládeže. Moja priateľka bola Irena Kleinová. (Purim r.? 5-6 ročné Irena a ja obliekly sme sa za chudobné deti, ja sedlicke šaty, Irena postrihané nohavice, a išly sme s taniermi z domu do domu hovoriac: „Haut is purim morgen is sos, gibe mir a krajcer werft mich hinuas“ miešanina jidiš + nemecky.) Mali sme málo hračiek, nie ako dnes naši vnukovia. U Kleinových jedna z ich sestier šila šaty. Ja (dnes nerozumiem to,u) tajne som brala zbytky látok a šila som sama handrové bábiky. Asi, aby to nevedel nikto (veď handry boly „kradnuté“) strčila som bábiky do trúby. Keď sa šporák zohrial a trúba bola teplá – a bábiky začmely (?) - tak mi to vyprávali.

 Krásne hra bola hra na „pigy“. Palička sa ostrúhala na dvoch koncoch a udreli s paličkou a čím ďalšie letela (do 4-5m) malá palička – ten vyhral. …

„Tišah ba ab“ (tišekev ?). kedy dospelí sa postili, my deti sme ohadzovaly s „koľakami“ (čo okolo domov bolo dosť) vraj na dôkaz smútku (nevedeli sme samozrjeme o čo ide).

Cez prázdniny poslala nás mamička do „chederu“. Kde sa chlapci či prekladali „chumaš“. Ešte ndes mi zneje v ušiach slová prekladu: „Sagt die … atď- Prekladalo sa nemecky. Učiteľ veľmi chudobný – pochádzal zo Spiša. Mamička nás poslalaaj z tohto dôvodu, aby ho týmto spôsobom podporovala. Učil nás „...“ a základné modlitby. Zároveň písať nemecky, gotické písmená. V prestávke na dvore vynašli sme „krásnu hru“: „medzero-o-o“. Dva deti s paličkami každý zvlášť dotial škrabal do pôdy, kým vládal povedať slovo „mezero-o-o. Kto mal väčšiu dieru ten vyhral.

 Rodina Atlas došla v 19. storočí do Raslavic z Lvova (Lemky – praotec došiel skôr – do Raslavíc došiel už 1830 z Lipt. Sv. Mikuláša), kde boly pogromy. Pra-pra dedeček usadil sa u malého lesíka „Striľkov“. Dom - vraj pôvodný stal ešte za mojich deckých rokov, vedľa neho tehelňa malá, ktorá bola dedictvo Atlas (a vtedy patrila druhej rodine Atlas – bratovi starého otca a jeho deťom). Myslím prarodičia mali prenajatý statok- (Prenajal … polia od nejakého statkára, gazdoval. Statkár kupil polia späť a dal za to domy(?) a licenc na vymeranie pálenky – ktorý bol v rukách Atlas do druhej svetovej vojny. Môj starý otec mal dvoch bratov, ktorí ako on tiež mali mená z biblii: starý otec Izak, bratia: David a Abraham (Adolf). Starý otec a jeho brat David boli veľmi pekní muži, tretí Adolf menej pekný. David s rodinou bývali blízko mesta Humenné v Hrabovci, kde mali statok. Raz v roku prichádzali na návštevu do Raslavíc. Mali troch synov: jeden bol lekárnik v Humennom, druhý riaditeľ banky - Ervin a tretí bol obchodník drevom – Emil. Ervin a a Emil boli dvojčatá. Skoro celá rodina zahynula v koncentrákoch. Emil zomrel v Košiciach po vojne, Ervin žije v Amerike – zomrel. Jediná ich dcéra Žofka bola vydatá v Michalovciach za lekára. Ostala na žive. Žije so synom v Amerike – zomrela. Druhý brat starého otca Adolf (báči) žil v Raslaviciach. Pamätám sa naňho z dectva, kedy bol úplne „...“ Alzheimer – nevedel čo robí a hovorí. Smiali sme sa mu a vždy nám spieval nemeckú pesničku: „Auf der grüner Wiese steht ein ...“ Jeden syn bol lekár vo Vranove, druhý žil v Raslaviciach. Dcéra tiež doma s  deťmi. Nemali sme s nimi úzky kontakt, boli iní ako my. Dnes ľutujem, ináč by som to bola zariadila (mám rada rodinu).

 Môj starý otec (ako som už spomínala) bol v dedine a na celom okolí veľmi vážený. Bol predsedom „….“ malej židovskej náboženskej obci 50 rokov. Okrem statku bol aj podnikateľom: „budoval“ cesty a mosty. Bol pekný človek. Nosil vždy košele s tvrdou vložkou (ja som ich brala niekedy do čistiarne do Prešova) a tvrdý malý klobúk „Steifhut“. Vidím ho pred sebou ako ide v sobotu odpoludnia do kostola, kde vždy dáva „kiduš“ a za ním služka s koláčom a krčahom s vodou a ručnikom (Podľa náboženských predpisov v sobotu sa nesmelo nosiť – a preca on bol rabín). Ako najbohatšia rodina židovská v Raslaviciach – podporovali chudých. Ako ja viem „šochet“ a … dostávali na sviatky vrece zemiakov a múku. Babička Róza (rod. Schwalb – o nich inokedy, bola vraj veľmi múdra – chodili k nej mnohí o radu a „prosby“, nikdy nie nadarmo. Bola veľmi tenká (vraj nemocná) a elegantná.

Zdroj: JONOV, Lukáš (ed.): Z klenotnice pohraničnej kultúry Raslavice. Svidník: Tlačiareň svidnícka, 2018, ISBN: 978-80- 570-0499-8, s. 159 - 175.